Kráľovský palác a dvor

Kráľovský pálác je v strede mesta. Je dobre strážený. Palác aj dvor sú nádherhne postavené a bohato vyzdobené nádherné miesta. Palác je sídlom rady a kráľa. Celé kráľovstvo je cez neho riadené. Je tu mnoho miestností a izieb a veľa skrytých zákutí a tajomstiev. Nie je to nejaké tmavé zaprášené miesto. Zvonka je palác postavený s bieleho mramoru a po nociach žiary ako diamant. Sú tu veľké záhrady, plné krás a pokoja. Je to jediné miesto v celom tieni, plné nikdy neutíchajúcej radosti a pokoja.

Prechádzala som sa chodbami paláca. Ruky som mala za chrbtom a v oku mi mierne tykalo. Bola tu nuda. Za mnou ako nejaké ovečky cupkali dve opatrovateľky so sklopeným pohľadom. Liezli mi na nervy. Vedela som, že ešte nie som dospelá a že mi k tomu ešte dva roky chýbalo ale.. oni so mnou zachádzali ako s deckom. Boli to stále len samé otázky typu " nechcete bábiku? kúpeľ? modré z neba?" Nakoniec som pod ich nátlakom len prikývla na kúpeľ, aj keď mi prišlo trocha blbé že tam idú so mnou.. ako keby som sa sama nevedela ani vydrhnúť. Obvykle mi nevadilo, keď sa o mňa ostatný ľudia starali.. dnes som ale mala obzvlášť blbú náladu, kto vie prečo. O nejakú tú hodinu som už bola zabalená v pohodlnom župane tej najlepšej kvality a s rozpustenými vlasmi som si to namierila do svojej izby. Po ceste som sa však zastavila u dverí, ktoré viedli do tej bratovej.. Naklonila som sa mierne na stranu a následne som sa obzrela cez plece. Stratila som sa im a rozhodne som nechcela, aby ma znova našli. To by zas bolo povyku kvôli tomu županu a že sa neviem správať ako člen kráľvoskej rodiny aa podobné somariny. Preto som bez zaklopania vkĺzla dovnútra a potichúčku som za sebou zatvorila dvere, nevedela som.. či tu je alebo nie.

Odrhol som oči on rozčítaného zvitku o starobylých vojnách, na ktoré si už nikto zo živých nepamätá. Zbadal som svoju malú sestru. Pomaly som vstal od stola a šiel jej k smerom, Zvažoval som, čo poviem, keďže neznáša keď s ňou jednajú ako s malou. V duchu som sa pousmial, v jej veku som bol úplne rovnaký. Mladý rebel s rodu Velarionov... No "rebel" som bol stále, keďže som porušoval zvyklosti dvora a tradícia kde som mohol. Nerobil som to však kvôli neúcte, skôr aby som niektorým otvoril oči. Existujú aj iné cesty, nemusíme žiť v týchto nehostinných končinách do konca dní... Môj jednoduchý štýl obliekania však dobil isté víťazstvá. Mnoho menších šľachticov aj obyčajných ľudí si dávalo šiť oblečenie, aké mal ten "velarionský princ"
Pousmial som sa a spýtavo som sa jej pozrel do očí.

Pritiskla som uši k dverám a počúvala som splašené dýchanie a bľabotanie služiek, ktoré ma hľadali. Na bračeka som sa len pousmiala a prst som si priložila na pery, aby som mu naznačila že má byť potichu. Keď som si bola istá, že sa z chodby pred jeho dverami vytratili, len som si spokojne povzdychla a oprela som sa o dvere chrbtom.
"Prepáč, .. no.. vieš.. snažila som sa im aspoň na chvíľku zdrhnúť." Zazubila som sa na neho a následne som si to nakráćala priamo do jeho postele, kde som sa spokojne posadila.
"Chmm.. čo to čítaš?" Teraz som pôsobila ako taká klasická otravná mladšia ségra.

Nad jej chovaním som sa usmieval, pretože mi veľmi pripomínala mňa samého. Musí to pre ňu byť ťažké. Má bojovného ducha a horí v nej silný oheň života. Tým, že sa narodila ako princezná ju však čaká iný osud. Jej pokroky v mágií však na mňa urobili dojem, možno otcovi ukáže svoju silu a otec pochopí, že nepatrí do sveta princezien a poslušných manželiek.
Znovu som sa jej pozrel do očí, mal som prenikavý pohľad a rád som nútil ľudí odvracať sa. "Staré zvitky, nič čo by ťa mohlo zaujímať..." Dúfam, že som neznel moc chladne, tak som s úsmevom dodal "Ak chceš, presvedčím otca aby ťa začal brať vážne. Možno sa mi podarí presvedčiť ho aby som ťa nabudúce vzal zo sebou, keď pôjdeme loviť gargoylov. Vidím, že ťa to tu nudí" Možno som s tým prišiel nevhod, hneď na začiatku rozhovoru, ale bolo mi to jedno. Chápal som jej pocity. Je nesporne talentovaná a ja som tiež v 16 prosil otca o akúkoľvek možnosť predviesť sa.

S povzdychom som sa trocha sťažka zasmiala. Preložila som jednu nohu cez druhú, zatiaľ čo som si tú prikrčenú objala a bradu som si položila na koleno. Jeho návrh ma naozaj pobavil.. presvedčiť otca ?.. niekto ?.. teda niekto kto by to dokázal aj existoval?
"Bola by som ti vďačná." Vyplazila som na neho jazyk a trocha unavene som pohľad obrátila k oknu.
"Ale.. buďme realisti.. za rok.. dva.. budem dospelá a on mi nájde nejakého zazobaného snoba.. a.. pf.." Ani som to nedopovedala a nálada mi viditeľne klesla. Potrebovala som tak trocha rozptýlenie a na chvíľku ma napadlo, že by som mohla bráśku využiť.. aspoň troška.
"Uhm.. nešiel by si so mnou na jedno miestečko? Ukázala by som ti novú vecičku.. čo som sa naučila. Nevie o tom v podstate nikto." Pousmiala som sa po druhý krát. Predsa len, to akú mágiu ovládam bola jedna väčšia záhada. Už rok som nikomu neukázala žiadne kúzlo, bohvie čo by bolo.. keby že sa otec dozvie, že som svoju mágiu viac menej zapredala za niečo oveľa horšie. Vedel to tak možno bráška no aj ten mohol mať maximaĺne tušenie. To ale neznamenalo že som netrénovala, len som sa prestala ukazovať. Práve starý chrám bol mojim viac menej útočiskom a tento krát som sa s ním chcela podeliť aj s niekým iným, než len zo sebou a znova.. zo sebou.

Počúval som ju a uvedomoval som si hĺbku jej frustrácie. Zmenila však tému, takže sa o tom baviť moc nechcela. Jej poznámka o novej vecičke ma pobavila. Chcel som povedať nie, ale uvedomil som si, že menšia prechádzka, nech to bude kamkoľvek, je vítaným spestrením už tak premárneného dňa. Pokrčil som ramenami a usmial sa na ňu "Veď ma"

Vyskočila som z postele a len som podvihla prst na znak, aby chvíľku počkal. Nechcela som ísť predsa len mimo palác v župane. Netrvalo však dlho, kým ma obklopil dym z tieňu, ktorý sa začal formovať okolo môjho tela až nakoniec vytvoril prapodivné no pôsobivo vyzerajúce oblečenie.. teda viac menej šaty. Naozaj vyzerali ako z tieňu. Dokonca aj keď tu nebol žiadny vánok, ich okraj mierne vial. Župan som zbalila do jednej ruky a len som bráśku chytila za druhú. Vyšla som rázom von, hodila som źupan po jednom zo strážnikov a s ráznym krokom som si to vydala až do chrámu.
(presun)

Jej kúzlo ma zarazilo. Takto precízne som mágiu ešte nevidel ovládať nikoho, možno snáď otca. V hlave sa mi vynoril kopec otázok, ale počkám s nimi, kým dorazíme na miesto. Nechal som sa viesť svojou malou sestrou...

Prešiel som popri strážiach pri bráne. Pomerne často som sa takto vydával na prechádzky mestom, takže ma okamžite spoznali. Potom som zamieril k mojej komnate. Prudko som otvoril menšiu zdobenú bránu, ktorá bola vstupom do mojej komnaty. Tá bola dobre zariadená a rozľahlá. Bolo v nej veľa zvitkov a kníh a tiež slušná zbierka zbraní. Meč s bohato zdobeným strieborným púzdrom som si opásal a nalial som si víno do poháru. Pomaly som ho vypil a rozhodol sa, že sa mi do kasárni ísť nechce. Zamieril som na kráľovské cvičisko v palácovom komplexy. Túto cestu som dobre poznal, keďže zo zbraňami trénujem často. Boj z blízka tvoril dôležitú rolu v mojom bojovom arzenále. V šerme som tu nemal súpera, ale ktovie... možno sa v celom šírom svete nájde niekto, kto ma porazí. Už dlhšiu dobu moju myseľ trápilo rozhodnutie, či sa nevydám na diplomatickú cestu do Zeme slobody. Ak sa to Neomi podarí, vzťahy budú dosť naštrbené a ak by som sa tam zjavil ja a žiadal zastavenie všetkých misií v Tieni... Zem slobody často podnikala preventívne misie na našom území a tiež na hraniciach. V ich arogancií si asi myslia, že na to majú právo. Zamieril som potom k pokojnejším myšlienkam a pozdravil som kráľovského zbrojmajstra. Zobral som si tréningový tupý meč, ktorý bol hneď vedľa a postavil sa do bojového postoju. Duel začal. Nebojoval som sa nasadením, takže to bol vyrovnaný zápas. Majster bol s majster kvôli nejakému dôvodu a jeho technika bola ako vždy skvelá. Postupne som však do úderov pridával prudkosť a silu a tiež som bojoval o mnoho mrštnejšie. Majster so mnou nestíhal držať tempo. Ledva vykryl silný útok na hlavu a už som sa vrhal do ďalšieho smerom k jeho nohám. Majster prudko cúvol a ja som sa rozbehol. Bolo po boji, majster rezignovane zahodil meč. "Ste vo forme, môj princ" pochválil ma. "Ani ty si sa nedržal zle" povedal som žartovne. Otočil som sa a začal som trénovať výpady proti drevenému panákovi. Niekomu by to mohlo pripadať komické, ale nebolo lepšieho spôsobu, ako dodať svojim úderom potrebnú silu a techniku, než ich neustály tréning.

Po nejakej dobe udierania do dreveného panáka tréningovým mečom som usúdil, že mám dosť a vybral sa do svojich komnát, kde som slúžkam prikázal, aby mi pripravili kúpeľ. Okúpal som sa, niečo zjedol a vypil trocha vína. Po týchto aktivitách som sa rozhodol ísť spať. Obvykle som čítal, alebo rozmýšľal a prehodnocoval svoje plány, ale tento krát som cítil, že nič s toho nepotrebujem viac než spánok.

Spoza parapety sa začal do miestnosti vpíjať kúdoľ dymu, z ktorého som sa nakoniec sformovala ja. S malíčkom v nose a trocha znudeným výrazom som pohľadom prešla na brášku a s pousmiatím som mu zatriasla ramenom.
"Soom tuuu.." Mala som tiež zo sebou podivný čierny vak, v ktorom bol nejaký oválny predmet. Mohlo ho len napadnúť že moji sluhovia už splnili svoju úlohu.

Otvoril som oči a pomaly sa otočil. S úsmevom som sa pozrel svoju malú, už nie tak nevinnú sestričku. "Ako sa ti darilo ?" Trocha som zatriasol hlavou a posadil sa. Rukou som si odhrnul vlasy s tváre.

"Hmm.. popravde som sklamaná." Pošepla som skôr pre seba a trocha som si zívla.
"Som hroozne unavená no to skôr z cestovania." Zašomrala som.
"Tá správkyňa.. bola naozaj slabá.. " Poškrabala som sa na hlave s trocha neistým výrazom.
"Vlastne som ju hneď na mieste mohla aj zabiť.. bez problémov.. no.. chcel si len vyprovokovať konflikt."

Rukou som jej ukázal nech si sadne vedľa mňa. "Takže ty si napadla priamo správkyňu ?" V mojom tóne bolo náznak prekvapenia a tiež pobavenia, ale čo iné som mohol čakať od ženy s rodu Velarion. "Hmm, čo si im povedala ?"

"No.. ona napadla mňa.. ja som len vrátila úder." Zmurkla som na neho, pri čom som si sadla vedľa neho.
"Zabila som nejakého účtovníka.. ktorého som chcela uhm povesi´t k takej budove alee.. zrovna sa tam objavila a tak.. trocha.. prekážala. No nepovedala som jej nič. viac menej.. len že ju pzodravuje temná ríša." Zachechtala som sa.

Usmial som sa, presne toto som potreboval. "Veľmi dobrá práca sestrička. Vidím, že zabíjanie ti nerobí nijaký vážnejší problém, v tom sme podobní. Kto vie, po kom sme to podedili" Mierne som sa uškrnul a pokračoval. "Pohovorím si s otcom a pôjdem na diplomatickú návštevu do Zeme slobody. Popriem, že máš s nami niečo spoločné, čím ich zmätiem. Budem vystupovať neústupne a budem požadovať nejaké územie na hraniciach a tiež odškodné za všetky misie na našom území, ktoré robia bez nášho súhlasu." Zbežne som ju zasvätil do mojich plánov. "S jedného menšieho atentátu vojna nebude, ale svoju prácu si zvládla náramne. Teraz je na mne a mojich spojencoch, aby sme situáciu čo najviac vyhrotili. Väčšina otcových radcov je na mojej strane a chcú konflikt. Nemalo by byť obtiažne presvedčiť otca, aby ma tam nechal ísť."

Začala som sa hrabať v menšom vreci, až som odtiaľ vytiahla podivný oválny útvar, ktorý až nepríjemne presne pripomínal vajíčko.. len trocha prerastené. Bola pravda, že to naozaj vajíčko bolo. Doslova mi žiarili oči.
"Nepotrebuješ pomôcť? doprovod alebo tak?.." Spýtala som sa hono pohľad som stále mala uprený na dračie vajice.

Pokrútil som hlavou. "Videli ťa tam, už sa tam počas mieru asi ukázať nemôžeš. Zajtra, teda dnes pôjdem za otcom. Môžeš tam ísť so mnou. Jeho najmladšia dcérka mu iste roztopí srdce." Usmial som sa. "čo to vlastne máš ?".

Pokrútil som hlavou. Na to teraz aj tak nemám čas... Je treba konať. "Idem za otcom sestrička. Ak ma budeš hľadať, tak daj vedieť môjmu komorníkovi." Pomaly som vstal a zamieril k šatníku. Nemôžem ísť predsa ku kráľovi polonahý, aj keď je to môj otec... Obliekol som si jednoduchú tmavomodrú hodvábnu košeľu a nejaké tie gate. Môj prostý štýl obliekania... Starí aristokrati sa cez neho nevedeli preniesť, ale názory starých aristokratov patrili k veciam, ktorým som venoval naozaj nulovú pozornosť. Meč som si tu nechám, ale ozbrojil som sa nenápadnou dýkou, pripnutou na mojom opasku. Začalo svitať. Posledný krát som sa otočil za Neomi. "Snaž sa neurobiť žiaden problém, alebo moc veľký bordel" Mierne som sa zazubil a opustil svoje komnaty. Cieľavedomo som šiel do kráľovských komnát. Celý zámok bol ešte v štádiu spánku. Na chodbách hliadkovali stráže a nebola tu ani stopa po všetkých tých falošných aristokratoch, ktorí sa tu obvykle promenádovali vo svojich bohato zdobených oblekoch vo farbách svojich rodov. Po nejakej dobe prechádzky po tirionskom paláci som sa dostal ku komnatám svojho otca. Vedel som, že vstáva skoro a že neprichádzam v nevhodný čas, zvyky svojho otca som si za tie roky zmapoval. Informoval som jeho komorníka o mojom príchode a ten ma vyzval nech počkám, kým informuje môjho otca, môjho kráľa.

Došla jsem k paláci a zastavila se nedaleko bran. Tam jsem si sundala kapuci a rozvázala si vlasy z culíku. Dlouhé černé vlasy mi spadaly do obličeje. Částečně jsem je odhrnula na záda a zbytek jsem nechala, ať mi zakryje pásku přes pravé oko. Potom jsem zamířila směrem k branám, kde jsem se nahlásila jako zájemce o práci. Samozřejmě jsem celou dobu měla lehce sklopenou hlavu a tvářila se jako správná nevinná dívka. Tohle předstírání nenávidím, ale jinak to nejde. Stráže jen pokývali hlavou a vpustili mě dovnitř. Prošla jsem do zahrad a mířila přímo k paláci, raději jsem se nedívala napravo ani nalevo, jen před sebe do země, abych na sebe zbytečně neupozorňovala. To nikdy nedělá dobrotu. Došla jsem k další bráně, kterou jsem prošla bez větších potíží. To už jsme byla uvnitř paláce. Dřív, než si mě stihl někdo všimnout, jsem ucouvla do stínu a přes hlavu si přehodila kapuci. Byla jsem uvnitř, teď přijít na to, jak se tady pohybovat, aby mě nikdo neviděl.

Sledoval som výhľad zo svojho okna. Mesto sa prebúdzalo... Vtedy za mnou prišiel komorník a informoval ma o mojom synovi. Pozvi ho ďalej Povedal som trocha unavene. Daeron... čo odo mňa môže chcieť ? Už nie je dieťa, ktoré ma neustále prosilo o šancu ukázať sa v naozajstnom boji, tiež to nebude nahnevaný učiteľ, ktorý sa bude sťažovať. Tie časy už prešli. S Daeronom to bolo vždy komplikované... Sadol som si do najbližšieho kresla a trocha ustarostene čakal na príchod môjho syna.

Otcov komorník mi pokynul, aby som vošiel. Pomaly som vstúpil a hlavou sa uklonil. "Otec"